Anglický cestovateľ J. Watson zhrnul svoje dojmy z Japonska slovami :
“Keď človek strávi v Japonsku šesť týždňov, všetko chápe. Po šiestich mesiacoch začína pochybovať. A po šiestich rokoch si nie je istý ničím.”
V. J. Cvetov/ruský spravodajca/, ktorý strávil v Japonsku osem rokov a svoje poznania a dojmy vpísal do knihy Pätnásty kameň v záhrade kláštora Rjóandi, si neosobuje právo absolútneho poznania tejto nevšednej a pre nás ešte stále tajomnej krajiny. Tvrdí, že ani jedna interpretácia definitívne nevysvetlí japonskú “ríšu divov”. Každá bude obsahovať len zrnká pravdy poskladanej z množstva názorov a nezávislej od žiadneho z nich.
Prinášame vám voľný výber zaujímavostí na pokračovanie, z tejto nesporne pozoruhodnej knihy, vydanej na Slovensku v roku 1990.
Dnes o zdvorilosti Japoncov.
Už pri prvých krokoch na japonskej pôde človeku mimovoľne zíde na um, či sa neprieči zdravému rozumu, keď sa zdráha uveriť legende o neobyčajnej japonskej zdvorilosti.
Zdvorilosť ako ekonomická kategória a spôsob udržiavania harmónie v práci
Imigrační úradníci s úsmevom porovnávajú fotografie v pasoch s tvárami majiteľov dokladov a so želaním šťastného pobytu v Japonsku pečiatkujú vstupné víza. Na stanovišti taxíkov sa vás zmocní dojem, že taxikári v takmer sterilných bielych rukavičkách čakajú práve na vás. V malom starom hoteli, len čo sa otvorili sklené dvere, päť žien v kimonách a muž pokľakli a zmeraveli v hlbokom úklone. V prepychovom obchodnom dome, ale aj krámiku, či kaviarničke veľkosti novinového stánku prvé slovo, ktoré zákazník počuje je Irraššaimase !, t.j. “Vitajte u nás”, prednesené podľa počtu zamestnancov buď zborovo alebo sólovo. A vy cítite, že to nie len zdvorilostná fráza. A tak si kladiete otázku, či zdvorilosť je naozaj neodmysliteľnou súčasťou japonského charakteru. Autor si odpovedá : “Vôbec nie”. O šiestej večer sa obrovský obchodný dom zatvára a stovky predavačiek sa ponáhľajú k stanici metra a železničnému nádražiu. V špičke sa tokijské metro a prímestská železnica menia na hotové galeje. Milé dievčatá z obchodu sa menia na zúrivé tigrice bojujúce o miesto vo vozni. Beda vašim nohám, bokom, pästiam. Stačí, aby ste sa trocha pozabudli a dav vás zmetie, surovo a nemilosrdne. Slovko “prepáčte” tu veru nezačujete. Tu ste sa stali “cudzím človekom”. Nepomáhajú ani stovky výchovných plagátov s aj napríklad tu ešte stále populárnou Marylin Monroe, ktoré vyzývajú :” Uvoľnite miesta matkám s deťmi, starším a invalidom”. Zdvorilosť sa podľa autora odvíja od spoločenského postavenia, moci a peňazí. Japonec je vraj zdvorilý dovtedy, kým na tom materiálne alebo morálne neprerába. Keď si musí vybrať medzi prejavom úslužnosti a niečím, z čoho bude mať výhodu, bez váhania dá prednosť výhode.
Japonci nepoužívajú slovko “nie”
Japonci sa zdráhajú povedať slovko “nie”. Je to ich predstava zdvorilosti – radšej nech sa problém nevyrieši, ako by sa mala narušiť harmónia. Pri rokovaniach si vypočujete : “Veľmi dobre chápem váš úprimný návrh, žiaľ mám iný názor ako vy, no váš návrh zvážim a preštudujem tak dôkladne ako budem vedieť”. Ak vo vás skrzla iskierka nádeje a prikývnete s ľahkým srdcom, že počkáte na výsledok, nedočkáte sa. Japonec vám v skutočnosti povedal “nie”. Preto Američania celkom opodstatnene tvrdia : “Človek môže konať tromi spôsobmi – správne, nesprávne a po japonsky”.
Japonsky chápaná zdvorilosť vyžaduje vyhýbať sa jasným, precízne zdôvodneným tvrdeniam. V japončine stojí sloveso až na konci vety. Hovoriaci má preto dostatok času všimnúť si reakciu na svoje slová, zvážiť ju a prípadne upraviť svoju výpoveď, zjemniť vetu výberom vhodného slovesa. Japonský vedec Kimura napísal : “Pre Japonca nie je oko iba orgánom zraku, ale aj orgánom reči”. Japonec v pohľade druhého človeka vie vyčítať duševný stav i citové rozpoloženie, oči sú pre neho rovnako výrečné ako jazyk”. Japonec používa neúplné vety, gestá a nejednoznačné výroky. Schopnosť vyzvedieť sa pri rozhovore cudzie zámery sa v Japonsku pokladá za veľmi dôležitú vlastnosť. Preto sa Japonsko zvykne nazývať aj “krajina, kde sa ľudia nehádajú”. V USA vznikla vďaka tomu nová profesia – konzultant pre rokovanie s Japoncami, ktorá tvrdí, že pri rozhovore s Japoncami je dôležitejšie to, ako hovoríte, ako to, čo hovoríte…ak hovoríte priamo a vecne, Japonec sa začne vykrúcať…lepšie je si Japonca vypočuť, vyčkať deň a až potom mu dať odpoveď.
Pridajte svoj skúsenosť